Dnes uplynie 140 rokov od narodenia Milana Rastislava Štefánika. Tento fascinujúco všestranny muž bol aj zdatným fotografom. Preto dnes prinášame text Petra Cabadaja, ktorý ho takto približuje:

… bol aj zdatným fotografom

Vplyvný britský diplomat Harold Nicolson ho nazval supermanom. Na prvý pohľad tak ale vôbec nevyzeral. Išlo totiž vzrastom o malého chlapa, ktorého permanentne trápili zdravotné ťažkosti, často zápasil aj s finančnými suchotami. Ako však uviedla jedna z jeho obdivovateliek Louise Weissová, „mal vôľu kalenú z ocele“. Kľúčovo prispel k vzniku nového štátu, ktorý nakoniec uvidel len zo vzduchu. Osud mu nedožičil pristáť so svojím lietadlom živý…

Vlani sme si pripomenuli storočnicu tragického úmrtia Milana Rastislava Štefánika – okrem iného tiež víťaza televíznej ankety RTVS o Najväčšieho Slováka. Letné 140. výročie jeho narodenia (21. 7.) nemienime reflektovať bilanciou chronicky omieľaných historických faktov. Preto si obdivuhodne činorodého muža bližšie priblížime ako fotografa. Medzinárodne uznávaný astronóm, vedec, cestovateľ, vojenský pilot, diplomat, vynálezca a konštruktér, francúzsky generál, zakladateľ prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov a minister vojny novovzniknutej republiky je v tejto pozícii známy len okruhu zasvätených ľudí.

Od pražských štúdií sústavne na cestách

Fotografickú pozostalosť M. R. Štefánika vďake jej námetovej i žánrovej rozmanitosti právom označujeme prívlastkom impozantná. Unikátna kolekcia zhruba 400 negatívov s atypickým formátom (8 x 8 cm a 8 x 16 cm) sa nachádza v zbierkových fondoch Slovenského národného múzea v Martine. Rozdeliť ju možno do niekoľkých tematických okruhov. Najpočetnejšie zastúpenie má krajinárska fotografia, čo predstavuje vzhľadom na tvorcovu cestovateľskú vášeň logický a zákonitý jav. On bol vlastne na cestách od svojich pražských štúdií nonstop…

Zoznam území a destinácií, ktoré navštívil, by zabral veľa miesta. Štefánik v krajinárskej fotografii harmonicky rozložil záujem na exteriér aj interiér zobrazovaného prostredia. „Celkové zábery s veľkou dokumentárnou hodnotou“ – uvádza známy teoretik Marián Pauer – „umožňujú porovnávať premeny, ktorými v priebehu rokov prechádzali jednotlivé krajiny, mestá a prírodné scenérie. Zároveň sú dokladom Štefánikovej schopnosti vidieť charakteristické črty, ktoré krajine dodávajú neopakovateľný kolorit. Výborne, možno intuitívne, pritom využíva hru svetla, ktorá umožňuje plasticky vykresliť jednotlivé zábery. Také sú napríklad snímky z Mont Blancu, na ktorých si divák môže konfrontovať rozľahlosť hôr s malosťou človeka. A predsa to bol práve človek, ktorý ich pokoril.“

Senzibilný pútnik

Asi je to tak. Prejde človekom vlna vzduchu, doznie očistením a v tichosti si nájde miesto v osídlach katarznej samoty. Poznanie, skúsenosť – ani smutná ani veselá, ani tragická ani euforická. Často sa však stáva, že to niekedy súčasníkovi podráža nohy, lebo nie je hodný vlastnej skúsenosti, znervóznie, stráca istotu a začína byť vo svojom živote nevítaným hosťom. Videnie a definovanie pojmu krajina môžeme interpretovať aj ako uhol slobody a odvahy prejaviť vlastnú osobitú vnímavosť. Alebo tiež ako schopnosť „zarámovať“ to, čo citlivý tvorca vidí v hľadáčiku či na displeji – „zvečniť“ okamih a ponúknuť ho ako postoj, svetonázor, posolstvo, odkaz. Pod tlakom rôznych zlomov, otrasov a protirečení sa krajina rozvážne preskupuje do nových vrstiev, súradníc a významov. Senzibilný pútnik Štefánik to ako fotograf registruje s vysokou mierou empatie a osobnostného zaujatia. Napríklad veľkosť tragédie, ktorú prinieslo železničné nešťastie v Turkestane (1906), zachytil vskutku ako profesionálny reportér. Snímky z podhľadu na rozbité vagóny vyznievajú krajne deprimujúco. Rozľahlosť šírošírej ruskej zeme dýcha zo záberu koľajníc, popri ktorých putuje sprievod s ťavou. Fotograf tak monumentálnosť námetovej línie umocnil špecifickou atmosférou.

Na pozadí všadeprítomnej deštrukcie starého hodnotového systému sa Štefánik snaží byť korektný a tradičný zároveň. Dokázal si napriek všetkému a všetkým uchovať vlastný vnútorný čas, rytmus, respektíve nenechal si okolnosťami pôžitkársky vnútiť tempo, ktoré pozná iba „tu a teraz“, bez pamäti, reminiscencií, zážitkov a očakávaní. Ako nezainteresovaní pozorovatelia máme vzácnu možnosť byť svedkami Štefánikových dobrodružstiev, počas ktorých si lepšie ozrejmujeme, preciťujeme a dešifrujeme to svoje videnie a chápanie zobrazovanej reality.

Prvý fotografický akt

Fascinujúci tvorcov rozhľad a jedinečný cit pre úctu k dedičstvu po predošlých generáciách silno vyžaruje z fotografií historických pamätihodností. Človečenskú dimenziu alžírskych miest a ulíc ilustruje momentkami úzkych chodníkov s osobitým čarom a fluidom. Snímky z Tahiti, odkiaľ ako hvezdár pozoroval Halleyovu kométu, nemajú ďaleko k sociologickej štúdií zachyteného prostredia. Atraktívnosť milieu je často umocňovaná a zintenzívňovaná protisvetlom, z čoho vznikli mimoriadne sugestívne krajinárske zátišia. Ostaňme ešte chvíľku na Tahiti, ktorému patrí v dejinách slovenského vizuálneho umenia interesantné postavenie. Práve v tejto exotickej destinácii Štefánik zhotovil prvý slovenský fotografický akt (1910). Zobrazuje mladú nahú domorodkyňu opretú o kmeň stromu, a cudne si pri tom zahaľujúcu telo. Ide o esteticky pôsobivé dielo s jemným nádychom šteklivej erotiky – po technickej aj umeleckej stránke dokonalú fotku. Slovami chvály a uznania nešetrili ani odborníci na akty. Pravdepodobne je to ale ojedinelý a súkromný záber. Nijaký ďalší akt v Štefánikovom archíve už nájdený nebol…

Keď spomíname archív a pozostalosť, pripomeňme, že nesmierne vzácne artefakty, odrážajúce hvezdársku misiu na Tahiti, tvoria integrálnu súčasť zbierkového fondu Národnej galérie v Prahe. Figuruje medzi nimi tiež kolekcia drevorezov a drevorytov, ktoré patria k tomu najcennejšiemu, čo ich tvorca – svetoznámy francúzsky výtvarník Paul Gauguin – zhotovil počas pôsobenia v Oceánii. Súbor jedenástich štočkov (tri sú rezané obojstranne) Štefánik na Tahiti doslova objavil a priviezol do Paríža.

Neobvyklý úkaz

Poďme ale späť k našej hlavnej téme. Vizuálne posolstvo Štefánikových fotografií sa v konečnom dôsledku stáva v tom najlepšom zmysle slova provokatívnym a naliehavým. Ustavične putujúci tvorca je ako cestovateľ i fotograf odvážnym samotárom v pozícii tuláka-prieskumníka, vytrvalo obnažujúceho krajinu znepokojivých extrémov a paradoxov. Neúnavne hľadá, pričom ani omylom nepotrebuje zachytávať a reflektovať vyzývavé masky ulíc či námestí. Vlastné upokojenie, katarziu i slasť nachádza v objavovaní navonok skrytých autentických krás, jaziev i vrások na tvári krajiny, ku ktorej ako tvorca aj človek pristupuje priam s posvätnou úctou. Istotne práve preto Štefánikove fotografie nenúteným spôsobom vzbudzujú očarenie, tieseň, súcit, clivotu. Zároveň nemal ani v najmenšom úmysle minimalizovať vklad seba samého a vlastného estetického vkusu do finálneho tvaru jednotlivých snímok. Opak je pravdou! Často ho môžeme identifikovať na záberoch, ktoré zhotovil. Zrejme to súvisí so Štefánikovou ctižiadostivosťou, snahou byť neustále v epicentre diania, nebyť len obyčajným suchopárnym glosátorom, pozorovateľom či štatistom. Jednoducho, nechcel po návrate do Paríža čeliť možným rozpakom či skepse o autorstve fotografií, a keď musel, mohol argumentovať – vidíte, tu som bol tiež…

Všetko ale mohlo byť napokon úplne inak. Čo ak len objektívom svojich aparátov dokumentoval vlastné širokospektrálne aktivity? Pravdu majú asi skôr tí, čo tvrdia, že ide o neobvyklý úkaz. Alebo napísané inými literami, neexistovalo a neexistuje veľa fotografov, ktorí by často a radi pózovali na svojich záberoch tak, ako Štefánik…

Nadčasový testament

Verejnosti nie príliš známe fotografické dielo M. R. Štefánika možno vnímať ako spontánny dialóg s históriou, ktorej rozmanité tváre, prejavy a súvislosti tvorca zachytil v okamihoch všedných aj sviatočných. Marián Pauer, znalec témy, dopĺňa: „Čas by bol bez fotografie ochudobnený minimálne o jeden rozmer svojho obrazu. Bola by len prítomnosť; minulosť by sa stratila v nedohľadne. V tom je prapôvodný zmysel fotografie – zastaviť čas, v zlomku sekundy mu nastaviť zrkadlo. Dozaista však môže byť aj ušľachtilou zábavou. To je bonus, veľmi frekventované a často nadužívané slovo týchto dní, ktorý dáva fotografia všetkým svojím vyznávačom k dokumentárnej a výtvarnej hodnote obrazu. Možno takto chápal fotografiu aj náš, postavou síce neveľký, a predsa veľký človek, generál Milan Rastislav Štefánik. Muž, ktorý sa rozprával s hviezdami a vo vesmíre sa pokúsil určiť súradnice svojej duše. Možno tým chcel naznačiť, kadiaľ vedie cesta k prameňom, v ktorých zazrieme aj naše tváre.“

Keď M. R. Štefánik cestoval v apríli 1910 loďou Mariposa po Tichom oceáne zo San Francisca na Tahiti, do denníka si zapísal túto myšlienku: „Kultúra, vedecké poznanie a umelecké dielo, to sú jediné zbrane, akými sa môžu Slováci trvalo obrniť proti násiliu a nadvláde, proti lži a bezpráviu. Len vzdelaním, vedou môžu preniknúť do sveta, stať sa občanmi Európy!“ Citované slová spred 110 rokov, vyznievajúce ako nadčasový testament i posolstvo adresované rodákom, už azda nepotrebujú nijaké slová navyše.”

Peter CABADAJ