Miroslav Kalman

Ako tí drotári opravili odrôtovaný hrnček, že netiekol? Ako to dokázali? Dávali tam špeciálne lepidlo na spoje? Drotári mali svoje tajomstvá, a tie neprezrádzali. Mne to povedal dedo, a ja to nemôžem prezradiť. Ale keď sa vždy pozriem hore, on kývne: „Ale že povedz.“ Múka a voda. Také cestíčko sa z toho robilo. Takéto bolo to tajomstvo.

Má zmysel uchovať si trošičku to, čo kedysi naši predkovia robili, ako sa živili. Akí boli šikovní, čo dokázali. Tie ich výrobky si zaslúžia veľkú pozornosť. My si dneska myslíme: „Však čo oni vedeli? Však nevedeli ani písať.“ Ale oni vyrobili veci, ktoré, my, keby sme mali dnes vyrobiť a vypli by prúd, nevieme vyrobiť. A oni to dokázali. A sú to premyslené veci, ktoré fungujú.

Každú chvíľku počujeme: „To sú zlaté ruky“. Ja sa nepovažujem za umelca. Keď mi niekto povie: „zlaté ruky“, snažím sa to skôr odľahčiť: „No vidíte, a moja žena chce, aby som v nich nákupy nosil. 🙂

Nenamýšľam si o sebe nejaké veľké veci. To, čo robíme, robíme aj preto, aby sme sa tým uživili. Ale zas je dobre, keď sa to niekomu páči. Poteší to.

Zomrel jeden náš starý kamarát, mal vyše 90 rokov. Pán Reis z Prievidze. Vyrábal pastierské biče. Poznal som ho ako starého pána. Drobného, ale plného energie. Mal veľmi ťažký život. Ale on sa vždy usmieval. A plieskal bičom.

Keď sme dostali možnosť, že môžeme byť na tomto svete, tak by sme ten život mali prežiť, aby po nás aj niečo trošku ostalo. Aby po nás ostalo niečo dobré.

Koľké tisíce rokov už existujú ľudia na tomto svete . Keby sme urobili takú čiaru, že odkedy sa tu ľudia pohybujú a ten náš život tam vyznačili dvoma čiarami: začiatok a koniec, asi by sa to nepodarilo, boli by tak blízko seba. Hovorievam: „A prečo si za ten čas robíme problémy? Buďme pyšní, že sme tu. Neviem prečo by sme mali robiť niekomu druhému niečo zlé. Buďme radi, že tú chvíľku tu môžeme byť. Len často je to opačne.”

Myslím si, že je dobré, keď každý žije život, s ktorým je spokojný. A že sa nemusí naháňať za niečím – tam je to viac platené, tak bežím tam. Je dobré robiť robotu, ktorá ma baví. Vtedy je tam tá spokojnosť.

Miroslav Kalman, *1960, Petrovice

DROTÁR

Žije v Setechove. Má rád život a figliarstvá. Ako džarka (drotárskeho učňa) ho do remesla zasvätil  jeho dedo – drotár, ktorý chodil do sveta na hauzírku (vandrovku). Drotármi boli aj jeho pradedovia. Pred viac ako desiatimi rokmi spolu s manželkou založili živnosť – ľudovo umeleckú výrobu úžitkových a dekoratívnych predmetov z drôtu. Vyrábajú drôtené misky a košíky, z medeného drôtu miniatúry drôtených nádob, zhotovujú aj drôtenú bižutériu, šperky a kraslice so svojskými ozdobnými prvkami. Inšpiráciou sú mu historické vzory a predmety, ktoré dopĺňa modernými prvkami. Ako materiál používa drôt, oceľový, nerezový, medený lakovaný, mosadzný, zinkovaný, postriebrený. Výrobky sú buď bez úpravy alebo niklované, chrómované, čiernené či striebrené. Vystavoval napríklad na medzinárodnom festivale drotárstva v Sobášnom paláci v Bytči, v Považskom múzeu v Žiline, Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici, v Ústredí ľudovej umeleckej výroby v Bratislave, Regionálnom múzeu v Považskej Bystrici, Kysuckom múzeu v Čadci, Liptovskom múzeu v Ružomberku a v rámci výstav Považského múzea aj v zahraničí. Jeho práce sú zastúpené aj v súkromných zbierkach sveta.