Každá fujara má svoj príbeh. Drevo, z ktorého vznikla, trpezlivosť človeka, ktorý ju vytvoril, aj hlas, ktorý ju oživí. V rozhovoroch s fujaristami z 20. ročníka Celoslovenského stretnutia fujaristov zisťujeme, ako tradícia dýcha v dnešnom svete.
Stretnutie, ktoré spája majstrov i žiakov
Rozhovory vznikli počas 20. ročníka Celoslovenského stretnutia fujaristov, ktoré sa uskutočnilo pod záštitou Krajského kultúrneho strediska v Žiline. Cieľom bolo zachytiť autentické výpovede nositeľov tradície – fujaristov, ktorí sa stretli, aby si vymenili skúsenosti, zahrali si a ukázali, že tento výnimočný nástroj má stále svoje miesto aj v súčasnosti.
Medzi účastníkmi, s ktorými sme viedli rozhovory, boli Matej Mičky, Milan Jelinek, Martin Albedinsky, Ján Antoš, Bohuslav Pomikala a Svrčinovci. Každý z nich má k fujare osobitý vzťah, niektorí ju vyrábajú, iní na nej hrajú od mladosti, no všetkých spája úcta k remeslu a láska k tradícii.
Cesty, ktoré vedú k fujare
Niektorí z opýtaných nám prezradili aj svoje osobné príbehy o tom, ako sa k fujare dostali po prvýkrát. Každý z príbehov bol iný, spoločné však majú to, že ich k nástroju priviedla zvedavosť a úcta k tradícii. Fujara sa pre nich tak stala súčasťou života. Nielen ako hudobný nástroj, ale aj ako spôsob, ako zostať v kontakte s minulosťou a so slovenskou krajinou, ktorá ju zrodila.
Drevo, z ktorého sa rodí hlas
Výrobe fujár sa dlhé roky venuje Milan Jelinek, ktorý priblížil, že ide o náročný a precízny proces. Kvalitný nástroj si vyžaduje správny výber dreva, trpezlivosť a skúsenosť. Zdôraznil, že drevo na fujaru sa musí brať výlučne v zime, tak aby bolo čisté a bez živice. Najlepšie je drevo z vysokého stromu, proces hľadania správneho kusu dreva je samo o sebe veľmi náročné. Neskôr musí ešte celý rok schnúť kým bude pripravené na spracovanie. Už tento samotný proces vyžaduje toľko trpezlivosti, že si svoju fujaru chránite ako vlastnú manželku. Podľa slov Milana Jelinka, taktiež pri výbere druhu dreva nejde o dizajn, ale o jeho kvalitu – o to, aby nástroj dokázal niesť hlas svojho tvorcu.
Na tému výroby nadviazal aj Martin Albedinsky. Ten potvrdil, že výroba je dlhý proces, pri ktorom je nutná istá dávka trpezlivosti. Výrobcova totiž nedokážu naraz nájsť a voziť drevo z hory na fujary len tak. Preto vzniká u výrobcov aj taký silný cit pre ich finálne dielo – fujaru.
Naučiť sa počúvať fujaru
O samotnej hre rozprával Matej Mičky, ktorý potvrdil, že hrať na fujare sa môže naučiť každý, kto má aspoň základný hudobný sluch a chuť cvičiť. Hoci má nástroj len tri dierky, jeho ovládnutie si vyžaduje ovládanie techniky aj poznanie nôt. Každý kto má však záujem si vie nájsť svojho učiteľa a s jeho pomocou zvládnuť techniku dýchania a základné tóny. To je začiatkom cesty, na ktorej sa z hráča stáne nositeľ tradície.
Festival, kde tradícia stále žije
Všetci oslovení fujaristi sa zhodli, že festival pre nich predstavuje jedinečnú príležitosť na stretnutie, výmenu skúseností a spoločné muzicírovanie. Ich odpovede niesli úprimnú radosť z toho, že tradícia fujary stále oslovuje aj mladšie generácie.
Do rozhovorov sa zapojili aj Ján Antoš a Bohuslav Pomikala. Práve hra na fujare Jána Antoša sprevádzala začiatok aj koniec nášho videa, a dodala mu tak aj praktickú ukážku krásy, o ktorej fujaristi hovorili.
Odkaz, ktorý pretrváva
Celé podujatie potvrdilo, že fujara nie je len hudobný nástroj, ale aj symbol trpezlivosti, úcty k prírode a spojenia s koreňmi.
Vďaka ľuďom, ktorí ju vyrábajú, hrajú na ňu a odovzdávajú svoje skúsenosti ďalej, zostáva tento zvuk stále živý, ako hlas našej minulosti, ktorý sa ozýva aj v dnešnom svete.
Video: Hlasy fujary: Rozhovory so strážcami tradície
Autorka: Vanesa Szabóová
Foto: Peter Chmela
Video: Vanesa Szabóová
